Prešlo odvtedy sto rokov a radošinskí ochotníci si kladú pred vystúpeniami v podstate podobné otázky. Aj takú, čo by sa stalo, keby tí naši divadelní predchodcovia neprekonali svoje obavy, pohodlnosť, desiatky drobných prekážok, strach z klebiet a rečí neprajníkov. Nuž husi by sa na potoku kúpali rovnako, zvony z veže by zvonili, gaštany by dozreli a vo viniciach by sa naďalej rodilo dobré víno. A predsa by tu niečo veľmi chýbalo. Možno by sa nezrodil fenomén, akým je Stanislav Štepka a Radošinské naivné divadlo a Radošina by nemala také slávne meno, aké vďaka nemu má. Neprejavili by sa tie stovky ochotných ľudí, ktorí dokážu obetovať nielen čas, aby s pokorou predviedli pred rodákmi svoj kumšt, aby sa večer tí naši mali na čom zasmiať, o čom rozmýšľať, hovoriť a byť na tých svojich tak zdravo pyšní. Ochotníci by nezažili tie magické chvíle, keď to medzi javiskom a hľadiskom krásne funguje, keď dobrá energia obojstranne mocne prúdi, keď sa po záverečnom potlesku v zákulisí radostne objímu a vedia, že aj dnes to malo zmysel. Radostnejšími robí divadlo naše životy a to nie je málo. Všetkým, ktorí ho založili, udržali, aj tým čo nás pri divadelnom snažení akokoľvek podporujú patrí naša veľká vďaka.  Do druhej stovky vstupujeme s energiou, dobrými úmyslami a nádejou, že bude rovnako úspešná, ako bola tá prvá. Nuž tak ďakujme Bohu a držme si vzájomne palce.