Prídu sa Radošinčania pozrieť? Nezabudneme texty? Neodlepia sa mi fúzy? Budú sa kulisy páčiť? Zatlieskajú nám? Príde pán farár? Čo ak sa nám to nepodarí? Bude „šuškáč“ dávať pozor? Bude ho počuť? Nepomýlia sa muzikanti? Aj takéto otázky iste vírili v hlavách skupinky Radošinčanov 22.2.1920. Zo svedectiev priamych aktérov prvého vystúpenia radošinských divadelníkov s hrou Hrob lásky od Ferka Urbánka v biskupskom kaštieli vieme, že to všetko dopadlo dobre. Tak ako vtedy určite nik nepredpokladal. V Radošine sa zrodilo DIVADLO.
Prešlo odvtedy sto rokov a radošinskí ochotníci si kladú pred vystúpeniami v podstate podobné otázky. Aj takú, čo by sa stalo, keby tí naši divadelní predchodcovia neprekonali svoje obavy, pohodlnosť, desiatky drobných prekážok, strach z klebiet a rečí neprajníkov. Nuž husi by sa na potoku kúpali rovnako, zvony z veže by zvonili, gaštany by dozreli a vo viniciach by sa naďalej rodilo dobré víno. A predsa by tu niečo veľmi chýbalo. Možno by sa nezrodil fenomén, akým je Stanislav Štepka a Radošinské naivné divadlo a Radošina by nemala také slávne meno, aké vďaka nemu má. Neprejavili by sa tie stovky ochotných ľudí, ktorí dokážu obetovať nielen čas, aby s pokorou predviedli pred rodákmi svoj kumšt, aby sa večer tí naši mali na čom zasmiať, o čom rozmýšľať, hovoriť a byť na tých svojich tak zdravo pyšní. Ochotníci by nezažili tie magické chvíle, keď to medzi javiskom a hľadiskom krásne funguje, keď dobrá energia obojstranne mocne prúdi, keď sa po záverečnom potlesku v zákulisí radostne objímu a vedia, že aj dnes to malo zmysel. Radostnejšími robí divadlo naše životy a to nie je málo. Všetkým, ktorí ho založili, udržali, aj tým čo nás pri divadelnom snažení akokoľvek podporujú patrí naša veľká vďaka. Do druhej stovky vstupujeme s energiou, dobrými úmyslami a nádejou, že bude rovnako úspešná, ako bola tá prvá. Nuž tak ďakujme Bohu a držme si vzájomne palce.
