2018. Rok našej osemnástej sezóny, rok v ktorom sa nám podarilo urobiť zopár dobrých vecí a zažiť niekoľko pekných chvíľ. Privítali sme ho tradične v našom divadelnom klube. Už o pár dní sme organizačne i finančne pomohli pri vianočnom koncerte, plný kostol potešili svojim spevom naše členky Kika Jančovičová, Lenka Gálisová, Miška Chovancová a jedna z momentálne najpopulárnejších osobností slovenskej hudobnej scény Sima Martausová. Následne sme na benefičnú radošinskú reprízu hry Ako sme sa hľadali pozvali dôchodcov z Radošiny i Bziniec, potešilo nás, že pozvanie prijali a boli publikom, pre ktoré bolo radosť hrať. Vo februári sme si dopriali lyžovačku v Jasenskej doline a kúpeľ v Turčianskych Tepliciach. Snehu veľa nebolo, dobrej nálady však áno. Odohrali sme vydarené reprízy a to v nádhernom Empírovom divadle v Hlohovci, v jednej z najväčších sál na Slovensku v piešťanskom Dome umenia, v závideniahodne z roka na rok vylepšenom kultúrnom dome v Bojnej, v úžasných priestoroch RND v Bratislave, objavili sme skvelých organizátorov v Sasinkove, potešili na oslave Dňa matiek v Dolnom Lopašove a ako doma sme sa cítili v Dechticiach, vďaka pozvaniu pána farára Kováča. Všade nás čakali vypredané sály a mohutný potlesk na záver. Dobré meno radošinskému ochotníckemu divadlu robíme, môžeme neskromne a úprimne povedať. Sme hrdí, že sme mohli byť súčasťou kultúrneho leta v radošinskej sýpke, pomohli sme pri podujatiach našou technikou a zahrali program Od Hlaviny po sýpku. Vstup bol voľný, program uvádzal sám autor Stanislav Štepka, historická sýpka bola plná prajných divákov. Podobný program sme odohrali v Trenčíne, kde sme v maličkom priestore divadielka stretli štedrých ľudí s výborným vkusom. Od začiatku júla sme s novým režisérom Ondrejom Hraškom skúšali inscenáciu Mám okno. Ondro sa stal na pár týždňov Radošinčanom, skúšalo sa dopoludnia, poobede i po večeroch, spoznávali sme nový prístup režiséra i osobnosť jeho psa Huga, vyrábali scénu, po „sekáčoch“ hľadali kostýmy, na povale okná, trápili sa s textami, hľadali v sebe netušené herecké i spevácke možnosti, zjedli veľa pizze od Cingelovcov a vypili viac kávy ako vína. Zaslúženou odmenou koncom leta bol trojdňový výlet v moravských viniciach, pivniciach i zámkoch, v rámci pobytu sme odskočili do Holíča, kde sme v krásnom súkromnom divadle zahrali našu Ochutnávku. Stihli sme jednu veľkú a mnoho menších brigád v klube, naši chlapci od techniky vylepšili svetelný park v kultúrnom dome, ktorý nebude slúžiť len nám. Stihli sme osláviť tri okrúhle a jedno neokrúhle jubileum, v klube privítali okolo päťdesiat turistov zo Zvolena a mnohých ďalších, pre ktorých je možnosť vidieť legendárne pôvodné divadielko RND veľkým zážitkom. Vždy ho s radosťou každému, kto prejaví záujem doprajeme. Radosť nám robili i naši mládežníci z Hlaviny junior, odohrali vydarené reprízy Levieho kráľa a pustili sa do nácviku náročného titulu, ktorý sme kedysi hrali aj my – hry S. Štepku Ako som vstúpil do seba. Je skvelé, že deti majú možnosť rozvíjať svoj talent na radošinskom javisku. Aj mnohé jesenné večery sme trávili prípravou novej hry, pod taktovkou Kiky sa venovali choreografiám, individuálne preberali scénu za scénou, pieseň za piesňou. Začiatkom decembra sme sa na dva dni vrátili do sýpky, náš punč na prvých vianočných radošinských trhoch chutil viac, ako sme čakali. O týždeň naše Okno uzrelo svetlo sveta vo Veľkých Ripňanoch, kde nás už roky srdečne vítajú. Ohlasy divákov boli jednoznačne pozitívne a nám odľahlo. Po úspešnej predpremiére sme načerpali sily na našu udalosť roka Radošinské Vianoce. Desiatky hodín sme strávili pri upratovaní a výzdobe kultúrneho domu, aby to bolo opäť také, na aké si u nás diváci i herci už zvykli – podmienky nie optimálne, ale atmosféra, aká sa inde zažiť nedá. Potešili nás nové tváre v organizačnom tíme, pokojne sa o rok môžu pridať aj ďalší. S radošincami sme prežili nádherné chvíle počas štyroch repríz najnovšej hry Čo sa sníva trpaslíkom, ale aj počas následných kamarátskych a srdečných posedení. Premiéra hry Mám okno a následná repríza potešili divákov, nás, režiséra i autora. Úsilie márne nebolo, čo viac si priať. Nuž toto je v skratke rok radošinských ochotníkov. Ani zďaleka to nie je všetko, aj mnoho administratívnej práce je spojenej s fungovaním občianskeho združenia, s predajom vstupeniek, zabezpečovaním termínov predstavení, tvorbou materiálov o predstaveniach, vynášaním a prenášaním kulís, opravou techniky….Stovky hodín roboty bez nároku na odmenu. Len tak. Prečo to vlastne robíme? Len tak. Pre dobrý pocit. Pre blízkosť skvelých ľudí v kolektíve. Pre možnosť spolupracovať s veľkými osobnosťami divadla. Pre udržanie tradície ochotníctva u nás. Pre možnosť povedať na javisku niečo, o čom diváci budú chcieť uvažovať. Pre možnosť vidieť mnohé miesta a stretať zaujímavých ľudí. Pre pekné slová Vás, našich divákov. Je to málo? Nemyslím si.
